Zápach vody z domácej studne je varovným signálom, ktorý netreba ignorovať. Čistá pitná voda by mala byť bez farby, chuti aj zápachu. Ak však voda zapácha napríklad po pokazených vajciach, po zatuchnutej zemi či po chlóre, naznačuje to prítomnosť nežiaducich látok alebo mikroorganizmov.
Neprijemný zápach vody nielen znižuje komfort pri používaní, ale môže upozorňovať aj na možné zdravotné riziká či kontamináciu zdroja. Preto by ste zápach nemali podceňovať – včasná analýza a úprava vody dokáže problém odstrániť a ochrániť vaše zdravie aj domáce rozvody.
Zápach vody býva najčastejšie problémom pri vlastných zdrojoch – studniach a vrtoch – no môže potrápiť aj používateľov obecnej vody (napr. chlórový zápach). Dôvodov zápachu je viacero: vo vode môžu byť rozpustené plyny (napr. sírovodík), organické látky z pôdy, zvýšené koncentrácie kovov alebo mikrobiálne znečistenie. Samotný zápach nie je priamo ohrozujúci, no býva indikátorom iného znečistenia.
Ak voda páchne netypicky, mali by ste zbystriť pozornosť – môže to znamenať, že do studne prenikajú nečistoty (napr. hnijúce organické materiály či fekálie), že sa premnožili baktérie, alebo že dochádza k nežiaducim chemickým reakciám vo vode či v rozvodoch. V každom prípade je vhodné nechať vodu odborne otestovať a problém riešiť.
Zápach po pokazených vajciach je jedným z najznámejších prejavov znečistenej studničnej vody. Spôsobuje ho plyn sírovodík (H₂S), ktorý má charakteristický sírny zápach. Sírovodík sa do vody dostáva dvoma hlavnými spôsobmi: prirodzene v podzemí a činnosťou baktérií redukujúcich sírany. V hlbšej podzemnej vode môže dochádzať k rozpúšťaniu sírnatých minerálov a tvorbe H₂S, najmä ak sú prítomné anaeróbne baktérie produkujúce tento plyn.
Ak voda zapácha ako zemina, bahno alebo hniloba, príčinou býva prítomnosť organických nečistôt. Do studne sa môžu dostať rozkladajúce sa rastlinné zvyšky (lístie, rašelina), pôdne mikroorganizmy alebo povrchová voda z okolia, najmä ak studňa nie je dostatočne izolovaná. V plytších kopaných studniach sa občas premnožia aj riasové a sinicové kultúry, čo vedie k zelenkastému sfarbeniu a nepríjemnému zápachu vody po riasach či rybine
Chlórový zápach vody pozná každý, kto používa mestský vodovod alebo dezinfikoval studňu chlórom. Chlór sa do pitnej vody pridáva kvôli likvidácii baktérií a vírusov, no vo vyššej koncentrácii zanecháva typickú „chemickú“ vôňu pripomínajúcu bazén. Aj pri jednorazovom chlórovaní studne (napríklad po záplavách či dlhej nečinnosti) môže voda ešte niekoľko dní až týždňov zapáchať po chlóre, kým sa zvyškový chlór neodbúra. Hoci nízke koncentrácie chlóru vo vode sú hygienicky bezpečné, pre ľudský organizmus nie sú prospešné a navyše zhoršujú chuťové a pachové vlastnosti vody
Voda so zvýšeným obsahom kovov môže mať kovovú arómu alebo chuť – najčastejšie po železe, prípadne po mede (meď z medených trubiek) či iných kovoch. Železo a mangán sú bežnou súčasťou podzemných vôd, no ak ich koncentrácie prekračujú normu, voda získava železitú príchuť, žltohnedé sfarbenie a pri kontakte so vzduchom sa môže objaviť hrdzavý zápach. Mangán zas vo vyšších koncentráciách spôsobuje vodný zákal, čierne usadeniny a niekedy mierne nasládlu či olejovitú pachuť vody. Samotné Fe/Mn v nižších hladinách nemusia cítiť všetci ľudia rovnako, no citlivejší jedinci vnímajú kovový až atramentový zápach.
Keď voda zapácha, presnú príčinu spoľahlivo odhalí jedine odborný rozbor vody. Zápach je totiž len prejav, ktorý môže mať rôzne príčiny – voľným okom často nerozoznáte, či zápach spôsobuje sírovodík, amoniak alebo organické znečistenie. Laboratórna analýza vody vám dá istotu v tom, aké látky a v akých koncentráciách voda obsahuje.
Na základe výsledkov rozboru vám dokážeme presne určiť, ktoré parametre sú mimo normy a navrhneme účinné riešenie šité na mieru. Bez rozboru by sme možno zvolili nesprávnu technológiu – a zápach by sa úplne neodstránil.
