Dusičnany a dusitany sa v prírode vo vode bežne nevyskytovali. S rozmachom poľnohospodárstva a využívania hnojív sa však dusičnany teraz vyskytujú úplne bežne ako vo vodách povrchových, tak vo vodách podzemných. Ďalej môžu pochádzať z netesniacich žúmp, hnojísk a iných zdrojov odpadovej vody. Čistiarne odpadových vôd sú vybavené technológiou na odbúravanie dusičnanov a väčšinou vypúšťajú koncentrácie výrazne nižšie, než je limit pre pitnú vodu.
Dusičnany ako také nie sú priamo škodlivé. V tráviacom trakte človeka (alebo vo vode pôsobením mikroorganizmov) sa však môžu premeniť na dusitany. Tie nezvratne poškodzujú hemoglobín, zodpovedný za transport kyslíka v krvi. Dochádza k takzvanej methemoglobinémii, ktorej prejavom sú kŕče, obrna, dýchavičnosť a bezvedomie až smrť. Silnejšie ohrozené sú malé deti (do 6 mesiacov).
Maximálna povolená koncentrácia dusičnanov v pitnej vode nesmie prekročiť 50 mg/l, pre dusitany je stanovená maximálna koncentrácia 0,5 mg/l.
Pokiaľ čerpáte vodu z vlastnej studne, často vôbec nie je nutné znižovať obsah dusičnanov v celom jej objeme, ale iba v tom podiele, ktorý bude využívaný ako pitná voda. Na trhu môžete nájsť zariadenie pracujúce na princípe iónovej výmeny, reverznej osmózy, elektrodialýzy či chemickej redukcie.
Iónová výmena je založená na výmene iónov medzi roztokom a iónomeničom, v prípade dusičnanov sa ako iónomeniče využívajú silne bázické meniče aniónov tzv. anexy. Tie odstraňujú z vody dusičnanové ióny a menia ich za ióny chloridové, po vyčerpaní kapacity je anex zregenerovaný roztokom soľanky.
