Obyčajná čistá voda nemá žiadnu špecifickú chuť. Ako je to ale s vodou ťažkou, teda deuterovanou, o ktorej sa od tridsiatych rokov 20. storočia objavujú sporadické svedectvá, že niektorým ľuďom chutí jemne sladko?
Ak sladko naozaj chutí, ako je to vôbec možné, keď po chemickej stránke sú obyčajná a ťažká voda prakticky totožné?
Vedci Pavel Jungwirth a Phil Mason so študentami Carmelom Tempraom a Victorom Crucesom Chamorrom z Ústavu organickej chémie a biochémie v Mníchove teraz s pomocou simulácií molekulovej dynamiky, experimentov na bunkách, myšiach i ľuďoch zistili, ako sa to so sladkou chuťou ťažkej vody má.
Vedci jednoznačne ukazujú, že ťažká voda, na rozdiel od obyčajnej, chutí sladko, a že vnem sprostredkúva receptor pre sladkú chuť.
Ťažká voda (D2O) sa líši od obyčajnej vody (H2O) len tým, že vodíkové atómy tvorené protónom a elektrónom sú v nej nahradené stabilným izotopom vodíka zvaným deutérium, ktorý má v jadre naviac aj neutrón.
Asi najvýznamnejším prejavom tejto zámeny je skutočnosť, že ťažká voda je o 10 % hustejšia ako voda bežná. Naproti tomu rozdiely v pH či teplote topenia a varu, ktoré sú spôsobené kvantovými efektami, sú veľmi malé. Po chemickej stránke tak medzi oboma molekulami vody prakticky nie je rozdiel.
Ťažká voda síce neposlúži ako praktické sladidlo, ale naznačuje nám, ako veľmi rozdielne molekuly môžu vyvolať sladkú chuť. Vzhľadom na to, že ťažká voda sa využíva v lekárstve pri metabolických meraniach, tak zistenie, že vyvoláva reakciu receptora sladkej chuti, ktorý sa vyskytuje nielen na jazyku, ale aj v iných tkanivách ľudského tela, môže predstavovať dôležitú informáciu pre klinických lekárov i pacientov.
Toto zistenie tiež môže byť zaujímavou informáciou pre chemikov, ktorí bežne používajú ťažkú vodu pri určovaní chemickej štruktúry metódami nukleárnej magnetickej rezonancie či neutrónového rozptylu.
